BEDĽA: Ako spoznať jedlú bedľu?

Vybrali ste sa do lesa nazbierať košík húb na praženicu a narazili ste pri tom na bedle? V tom prípade už určite premýšľate, ako s nimi naložíte. V prvom rade by ste ale mali skontrolovať, že sa naozaj jedná o bedľu jedlú. Hoci si mnohí hubári myslia, že ju bezpečne spoznajú, v skutočnosti sa ľudia často pletú. Prezradíme, aké druhy bedlí na našom území rastú, ako spoznať jedlú bedľu a ktoré huby sa jej najviac podobajú.

Jedlé a jedovaté bedle

Kým hríbik si len tak s niečím nepomýlite, s bedľou si neradno zahrávať. Hoci tieto huby na našom území patria medzi najobľúbenejšie druhy a z ich lahodnej chuti sa každoročne radujú tisíce hubárov, mali by ste si dať dobrý pozor na to, čo zbierate. Málokto totiž vie, že existujú aj nejedlé bedle a prudko jedovaté kúsky, ktorých konzumácia môže byť pre človeka veľmi nebezpečná.

Keď sa povie bedľa, väčšina ľudí si vybaví belavú hubu s hnedými šupinkami, ktorá má dlhú nohu a ľahko orieškovú chuť. Pod týmto názvom sa však ukrýva rozsiahla skupina menších i väčších húb, ktorá podľa mykológov zahŕňa niekoľko rôznych rodov. Kým odborník si s ich rozlíšením dokáže hravo poradiť, pre laika môžu byť ich zástupcovia na prvý pohľad nerozoznateľní.

Medzi hubármi sú najznámejšie „pravé bedle“ z rodov Macrolepiota a Lepiota, kam patrí aj obľúbená bedľa vysoká (bedľa jedlá). Existuje však aj mnoho ďalších skupín, ktoré zahŕňajú huby podobné bedli vysokej. Sem patria rody:

• Chlorophyllum,
• Chamaemyces,
• Cystolepiota,
• ECHINODERMATA,
• Leucoagaricus,
• Leucocoprinus,
• Pulverolepiota,
• Seiceomyces.

Aby toho nebolo málo, existujú aj ďalšie druhy húb, ktoré na prvý pohľad pripomínajú obľúbenú bedľu jedlú. Problém predstavuje napríklad smrteľne jedovatá muchotrávka zelená alebo napríklad halucinogénne muchotrávka tigrovaná. Zámena bedle za iné veľmi nebezpečné druhy bohužiaľ nie je nič neobvyklé a každý hubár by sa mal v prípade pochybností radšej poradiť s odborníkom.

Bedľa vysoká

Vzhľadom k tomu, že má bedľa vysoká (Macrolepiota procera či Lepiota procera) pomerne špecifický vzhľad, hubári často bývajú presvedčení, že ju ľahko spoznajú. Jedná sa o stopkovýtrusovú špongiu, ktoré sa často prezýva tiež bedľa jedlá. Hodí sa k zberu a kulinárskemu využitiu, pričom najobľúbenejším spôsobom prípravy je obaľovanie a vyprážanie v podobe hubových rezňov.

Ako bezpečne spoznať bedľu jedlú? Tento druh rastie predovšetkým v ihličnatých a listnatých lesoch, pričom medzi najčastejšie miesta výskytu patria hlavne presvetlené čistiny a lesné okraje. Objavuje sa však tiež v krovinách alebo na lúkach. Môže sa pritom stať, že na jednom mieste nájdete väčšie množstvo húb, ktoré dohromady tvoria celé kruhy.

Klobúk bedle vysokej meria v priemere 10 až 40 centimetrov. V mladosti má vajcovitý tvar, ale neskôr sa mení skôr do podoby kužeľa alebo zvona a nakoniec býva široko roztiahnutý, takže pripomína dáždnik. Uprostred sa nachádza výrazný tmavý hrbolček a povrch klobúka je pokrytý nápadnými hnedými šupinkami, ktoré sú pomerne mäkké.

Hlúbik je v prípade bedle vysokej valcovitý, dorastá do výšky 15 až 40 centimetrov a dole býva ukončený guľovitou hľuzou. Noha sa dá ľahko vylomiť, v mladosti je vatovitá vypchatá a celkom tuhá, ale neskôr sa mení na dutú. Čo sa týka sfarbenia, prevažuje biely odtieň, ale na povrchu sú znateľné drobné hnedé šupinky. Po odrastení klobúka navyše na dreni zostáva tzv. sukienka (prstenec).

Lupene na spodnej strane klobúka sú pomerne vysoké, husté a bruchaté. To znamená, že nerastú po celej dĺžke klobúka od nohy až po jeho okraj rovnako, ale uprostred bývajú skôr vyššie. Spočiatku majú svetlú farbu, ale postupom času hnednú. Pokiaľ do bedle vysokej zarežete, nezmení farbu. Ak ochutnáte túto hubu v surovom stave, jej chuť bude pripomínať čerstvé jadrá lieskových orechov.

Bedľa červenejúca

Ďalším na našom území hojne sa vyskytujúcim druhom je bedľa červenejúca (Chlorophyllum rachodes), ktorú hubári poznajú aj pod názvom bedľa krvávajúca, bedľa rozstrapkaná alebo bedľa načervenalá. Táto huba bola predtým považovaná za jedlú, dnes sa však odborníci ohľadom jej konzumácia príliš nezhodujú a mnohí jej zber neodporúčajú.

Vzhľadom k niekoľkým prípadom, kedy došlo k otrave, by ste sa tejto hube mali radšej vyhnúť. Podľa niektorých mykológov je zdrojom ťažkostí hlavne bedľa červenejúca česká (var. Bohemica), ktorá je považovaná za jedovatý poddruh, ale iní berú do úvahy skôr zdravotný stav človeka a tvrdia, že je jedovatá iba pre citlivých alebo alergických jedincov. Svoju úlohu potom môže hrať aj prostredie, kde rastie.

Hoci sa bedľa červenejúca vyskytuje na podobných miestach ako bedľa vysoká, líši sa od nej svojim menším vzrastom. Vzhľadovo sú si tieto huby síce podobné, ale bedľa červenejúca býva na prvý pohľad štíhlejšia a po otlačení alebo pri reze mení farbu na žltooranžovou či hnedočervenú. Rovnako ako bedľa vysoká však môže rásť v dosť početných skupinách.

Bedľa ostrošupinatá

Ďalšie huba podobná bedli vysokej je bedlička ostrošupinatá (Lepiota aspera), ktorá má aj celý rad ďalších pomenovanie, ako je napríklad bedľa drsná, bedľa ostrošupinatá, bedľa ostrolupenná alebo bedľa vidlená. Jedná sa o nejedlý druh z čeľade pečiarkovitých, ktorý však nie je na našom území príliš rozšírený, takže sa s ním pri bežnej návšteve lesa väčšinou nestretnete.

Hoci niektorým hubárom môže bedlička ostrošupinatá na prvý pohľad pripomínať bedľu jedlú, pri bližšom preskúmaní sa dajú tieto druhy ľahko odlíšiť. Jej klobúk je totiž pokrytý rozpraskanú pokožkou a drobnými, nahor odstupujúcimi šupinami, ktoré sa zdajú byť ostré. Farba klobúka je navyše červenohnedá alebo gaštanovo hnedá a prsteň je tenký ako blana, takže sa môže stať, že ho zmyje dážď. Ak sa objaví teda niekde táto bedľa, zámena za jedlú hubu nie je až tak častá.

Bedľa záhradná

Jedným z druhov, na ktorý si rozhodne musíte dávať pozor, je bedľa záhradná, niekedy označovaná tiež ako bedľa jedovatá alebo bedľa česká. Táto huba totiž môže pri požití spôsobiť otravu. U pacientov sa potom objavujú hnačky, vracanie alebo brušné koľkých, pričom človeka často trápi tiež dehydratácia organizmu, čo je veľmi nebezpečné.

Hlavným rozdielom medzi bedľou záhradnou a bedľou vysokou je miesto ich výskytu. Kým jedlý druh nájdete hlavne v lesoch, bedle jedovaté si potrpia na hnojenú pôdu a najčastejšie rastú v parkoch, na záhradách, na záhonoch alebo napríklad priamo na komposte. Práve preto na týchto miestach bedle nikdy nezbierajte, aby ste sa vyhli nepríjemnej zámene.

Klobúk bedle záhradnej je v priemere 8 až 16 centimetra veľký a býva tiež dosť mäsitý. V mladosti má typicky červenohnedú farbu, ktorá môže niekedy prechádzať až do tmavších odtieňov hnedej, ale neskôr jeho pokožka rozpukává a na povrchu sa tvoria odstávajúce šupiny. Tými potom presvitá biely, papierovo vláknitý podklad, uprostred však zostáva klobúk skôr jednoliaty.

Noha tejto bedle je pomerne vysoká, pričom často dorastá až do veľkosti 18 centimetrov. Najskôr sa pýši čisto bielou farbou, ale neskôr prechádza do okrovo hnedej. Na povrchu väčšinou býva hladká a vnútri dutá, pričom rovnako ako ostatné bedle máva patrný prstenec, ktorý je silne blanitý. Dole je potom hlúbik rozšírený do nápadné hľuzy, ktorá môže byť dlhá až 6,5 centimetra.

Dôležitým znakom bedle záhradnej, vďaka ktorému môžete odlíšiť jedovaté a jedlé bedle, je skutočnosť, že sa na vzduchu farbí najprv do pomarančového odtieňa a neskôr do červena. Toto vyfarbenie však nie je tak intenzívne ako u bedle červenajúcej, ktorá je navyše na prvý pohľad o niečo menšie (vytvára menšie plodnice).

Bedľa zelenolupenná

Pomerne vzácnym druhom je bedľa zelenolupenná (Chlorophyllum molybdites), ktorá najčastejšie rastie pod listnatými stromami, ako je jaseň alebo hrab. Táto huba je tiež jedovatá, a preto by si na ne hubári mali dávať dobrý pozor. Vzhľadom k svojim modrozeleným lupeňom, ktoré sú na prvý pohľad veľmi výrazné, avšak zámena s bedľou vysokou skôr nehrozí.

Bedľa hnedá

Medzi smrteľne jedovaté druhy sa potom radí bedlička hnedá (Lepiota Castanea), ktorá obsahuje rovnaké toxické látky ako muchotrávka zelená. S bedľou vysokou by ste si ju však nemali pomýliť, pretože je veľmi drobná a dorastá len do výšky 5 centimetrov. Jej klobúk je vyklenutý a v priemere nepresahuje šírku 2 až 4 centimetrov. Dužina aj lupene mávajú belavú farbu, ale po stlačení sa farbí do žltohneda.

Ktoré bedle zbierať?

Hoci vám konzumácia niektorých druhov nemusí privodiť žiadne zdravotné problémy, všeobecne platí, že by ste sa mali radšej vyhýbať všetkým bedliam malého vzrastu. Tie sú totiž buď nejedlé, alebo priamo jedovaté. Niektoré potom dokonca obsahujú toxíny, ktoré sa nachádza aj v muchotrávke zelenej a ďalších nebezpečných hubách.

Aké bedle je teda bezpečné zbierať? Ak sa radíte medzi menej skúsených hubárov, v ideálnom prípade sa zamerajte iba na bedľu vysokú, ktorá sa dá pomerne ľahko odlíšiť od iných druhov, a to nielen vďaka svojmu vzhľadu, ale aj z toho dôvodu, že po narezaní alebo otlačení nemení farbu.

V poznávaní hub vám môže pomôcť aj mobilná aplikácia na huby, ktorá dokáže pomocou funkcie optického rozpoznávania na základe neurónovej siete definovať druh huby.

Ďalšie známe druhy bedlí:

• Bedľa dievčenská,
• Bedľa zapýrená,
• Bedľa zarosená,
• Bedľa žltkastá,
• Bedľa špičkovitá,
• Bedľa Konrádova,
• Bedľa šedohnedá,
• Bedľa hrebenitá,
• Bedľa klamlivá,
• Bedľa hnedočervená,
• Bedľa Bedhamova,
• Bedľa chrapáčová,
• Bedľa fialovo zrnitá.

Bedľa versus muchotrávka

Chystáte sa do lesa a máte strach, že by ste si mohli jedlú bedľu spliesť s jedovatou muchotrávkou? Hoci sa bedľa vysoká dá ľahko zameniť napríklad za bedľu záhradnú, pretože sú si tieto druhy veľmi podobné, muchotrávky sa našťastie v niekoľkých znakoch líšia. Pri zbere sa preto radšej vždy pozrite aj na časť huby, ktorá je v krajine, aby ste mali istotu, že sa naozaj jedná o bedľu.

Muchotrávka zelená na rozdiel od bedle vysokej vyrastá z pošvy, ktorá je vysoká a cípatá. Bedľa má naopak pri zemi guľovitou hľuzu. Ďalším znakom, podľa ktorého sa ľudia snažia tieto huby odlíšiť, je sfarbenie. Kým muchotrávka býva väčšinou olivovo zelená alebo žltozelená, bedľa máva typický biely odtieň a je pokrytá hnedými šupinkami.

Vzhľadom k tomu, že muchotrávka zelená, muchotrávka jarná alebo muchotrávka tigrovaná môžu mať v niektorých prípadoch belavé sfarbenie, radšej vždy kontrolujte aj prítomnosť pošvy v spodnej časti huby, alebo sa o jej konzumácii dopredu poraďte so skúseným mykológom.